Hlásenie: Toto je rozprávka pre čudných. Je to mini príbeh, ktorý sa zo mňa vyhrnul von. Na prvý pohľad sa vyzerá ako rozprávka, avšak kedže sa ku konci vždy zvláštne nepríjemno-škodoradostne zamotá nie je vzhľadom k tomuto defektu adresovaná deťom. Taktiež sa v nej nerieši žiadna lascívna téma pre dospelých. Preto mi ostali len ľudia čudní, divní akí len chcú takí sú a majú radi absurditu príbehu.
Bola jedna Jarmila a tá stále len do lopty kopala. Na záhrade, v parku, pri fontáne, všade skákala okolo lopty. Dokonca tú svoju obľúbenú nazvala menom, ktoré sa však nikdy nedozvieme lebo bolo také divné, že ani ona sama si ho často krát nevedela spomenúť. Nuž, nie to bolo dôležité skôr to, že Jarmila sa svojej milovanej lopty nechcela vzdať ani keď išla k zubárovi. A tak sa jedného dňa stalo, pri slnečnom svite polmesiaca, že Jarmilu začal bolieť zub. Skuvíňala, plakala, hlavu si o stenu trieskala až sa nakoniec rozhodla pre radikálny krok. Pôjde k zubárovi nech jej ho vytrhne. Ba aj dve noci nespala kým prišiel ten hrôzostrašný deň. Jarmila si zbalila svoju, kto vie ako sa volajúci loptu a išla. Kopkajúc a smrkajúc kráčala po parku, pri každom strome si odpľula a sánku napravila. Počas tohto všetkého snívala o zubárovej vŕtačke, ako kvíli a o zuby sa škrie. A vo chvíli, keď si oči zavrela o veľký koreň zakopla, cez štyri drevá letela až nachodníku skončila. Revala ona revala, škaredé zuby škerila a so slzami v očiach loptu hľadala. Našla ju v jarku osamelú a špinavú. Hneď ako sa po ňu natiahla, noha sa jej opäť šmykla a o loptu hlavou narazila. Revala zase revala až tak silno, že dedo zo záhrady pribehol pozrieť sa na tej zjav.
„Ach Jarmila, veď si si hlavu rozbila!“
„Nie dedo, to som si zub vyliečila! “
A veru tak bolo. S deravým úsmevom, posrkávajúc vlastnú krv, veselo vykročila domov, aby sa šušľajúc pochválila aké šťastie ju v nešťastí postihlo.
Celá debata | RSS tejto debaty